OSADA SAMOTÁRU – VII. kapitola
Dňa 26. apríla 1946, v sobotu,
sme šli na tramp. Na trampe sa zúčastnili: Kid, Mike, Tex a Bob. Žolo, Tom,
Jim, Johny neboli. Žolo najviac kričal na schôdzi, že keď druhí nepôjdu, ale on
pôjde. Keď prišlo na isto, milí Žolo ostal doma sedieť.
Tentoraz sme mali 2 stany, takže miesta sme mali až moc. Mike ten
len zbieral veľké polená na oheň a kúril ako najatý. Po ceste Bobo šiel ostatný,
lebo mal trochu lepšiu náladu a stále sa s niečím hral. Tex sa šľahol ku
ohňu a poučoval nás ako starší otec. Kid len ukazoval jeho silné rajtky, ktoré boli
pri ohni ozaj pekné. Mike len vypínal svoju kockovanú košeľu a spomínal Žola,
aký je to lump, že sa niekomu chvastá.
Pri večeri každý dostal okuravý kyslák a s chuťou prežúval.
Noc sa zdala veľmi tichá.
Bob vzal svoju deku a šiel neďaleko sa ľahnúť. Keď sme ho volali pod
stan, ani nechcel počuť o tom. Potom za chvíľu predsa len išiel, kde je
veselšie.
Ráno bol prvý hore Tex, ktorý mal ísť ku Kocmundovi naproti dievčatám.
Ale nechcel ísť sám, tak si zavolal Boba so sebou. Tak sa šli umyť a pomaly sa
poberali svojou cestou. Tex si cestou zapálil cigaretu a labužnícky vyfukoval dym
do povetria. Ponoril sa do myšlienok a pristihol sa pri skutočnosti, že v
poslednom čase mu Joan nejak stále chodí po mysli. Akokoľvek chcel tieto
myšlienky zahnať, nemohol, nedarilo sa mu to. Musel si sám sebe priznať, že ju
má rád, veľmi rád. Pri myšlienke, že by sa azda niekedy mohla stať jeho ženou,
nevýslovný pocit blaha zalial mu srdce.
„Len či ma ona má rada,“ pýtal sa sám seba. A pri tejto myšlienke
sa jeho doteraz vyjasnená tvár trochu zarmútila. Nevedel si dať na túto otázku odpoveď.
Netrápil sa však tým ďalej, lebo si uvedomil, že odpoveď na ňu musí mu dať Joan
sama. Hneď, keď príde, opýta sa jej na to. Uspokojený takýmto riešením vykročil
ráznejším krokom svojou cestou za Bobom. My dvaja, Mike a Kid, ostali sme
na fleku sami. Varili sme niečo nového s mäsom
Za dobré 2 hodiny, čo boli tí dvaja preč, sme sa i dobre vyspali a
hovorili o všeličom.
Naraz sme začuli šuchot a tu hľa sa vykymáca šerif Tex, ale sám.
Mike sa škeril od ucha k uchu a v jeho poctivej tvári sa zazračila radosť, že
ich dostal. Bob sa došúral za Texom asi 10 minút. Išiel dosť pomaly, lebo ho tlačila
čižma. Potom sme si zasadli okolo ohňa a dali sa s chuťou do jedenia. Po obede
sme sa každý natiahli a ľahli popod stany. Každý si s chuťou pospal, len Mike
chodil stále sem a tam.
Keď sme sa zobudili tu naraz zbadáme dosť pevnú lavičku na sedenie
zo samých parohov. Do Pajštúna sa nám nechcelo ísť, tak sme šli skorej domov.
Cesta nám ubiehala. Onedlho sme sa ocitli v Kidovej chate. Tam sme
sa trochu posilnili mastným chlebom a šli ďalej k Mikeovi, ktorý sa dosť
dlho obliekal ku zábave, trebárs nemal ani centa vo vrecku. Medzitým kedy-tedy
strčil do úst hodný chumáč slížov, ktoré mu chutnali, ale napokon sme sa od
neho vytiahli.
Bob s Texom šli dolu vinohradmi a my sme šli ku Kidovi. Kid doma zhodil
svoju gitaru a niečo zjedol a šli sme sa prejsť ku kolotoču, kde sme sa stretli
aj s Joan. Tá hovorila, že nevedela, kedy sa má ísť a jedno-druhé. Tak sme
trhli ku Láďovi do hostinca, kde sme sa veselo zabávali.
Naraz sa objavil krívajúci Žolo, ktorý už zďaleka podával ruky a
vítal Mikea ani obra. Robil sa opitým, myslel si že nás s tým nejako očierni,
trebárs vypil nejaké tie 3 poháriky vína a ešte niečo k tomu.
Za menšiu chvíľu sme sa poberali domov. Rozlúčili sme sa s pozdravom
„Ahojček“. Týmto bych končil, písal Kid
Dňa 2. mája 1946 konala sa
6. schôdza u Kida v záhrade. Zúčastnili sa jej: Tex, Kid, Milan, Bobo,
Žolo, Peggy a Joan. Jim, Johny, Tom a Mery neboli už viac razy. Dokonca o Mery
sme počuli špatné správy, ktoré sa nám veľmi nepáčili, keď poslúcha radšej
cudzích ako nás.
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?
ARCHÍV portálu račan.sk:
0 komentárov:
Zverejnenie komentára