OSADA SAMOTÁRU. Mery sa len usmievala ako dcéra farmára.

OSADA SAMOTÁRU – VI. kapitola

Dňa 14. apríla 1946, to jest v nedeľu, šli sme – ako sme sa uzniesli – na výlet do Záhoria, na ktorom sa zúčastnili: Tex, Tom Kid, Mike, Mery, Peggy. Ešte šli s nami dve dievčatá, ktoré sa veľmi múdrili. Najmä jedna si tak viedla, akoby nad ňou nebolo. Po ceste sme žartovali, spievali a smiali sme sa nášmu malému Tomovi, ktorý s obrovskou rýchlosťou spustil veľké balvany z mohutného vrchu. Mike, keď to zbadal, i on išiel spúšťať dolu, ale už väčšie, ako sa na menšieho obra patrí. Už sme boli blízo Pajštúna, keď sme si šli niečo zajesť na peknú lúčku, ktorá bola nám pri ruke. Chvíľu sme sa bavili a šli ďalšou cestou, ktorá nás viedla do malej dediny Pajštúna. Tam sme si šli smäd zahnať. Každý bol smädný, ako keby jakživ nepil. Pri pivku sme si zahrali na mandolínach, robili sme dajaké vtipy a smiechu bolo toľko, že sa mohol aj puknúť.

Tentoraz bolo veselšie ako inokedy, lebo sme mali so sebou vtipkárskeho Toma, ktorý vždy vie niečo nového. Len na dievčatá má akýsi pech. Tex ten nebol tentoraz nikde, len za stolom si veselo popíjal a smial sa, ako by mohol niekoho nahnevať. Keď k tomu nedošlo, šiel si obzerať dievčatá, ktoré naňho brali a on si z toho viedol.

Peggy tá mala lepšiu náladu ako minule. Mery tá sa len usmievala ako dcéra farmára.

Mike ten spomínal, že načne svoj okuravý skrojok, ktorý keď vytiahol, bol celý čierny ako uhol. Musel skoro polovicu zahodiť, neušlo sa skoro ani jemu. Vao tentoraz nebol s nami, asi sa mu nechcelo. Za chvíľu sme sa zoznámili s akousi osadou, kde boli chlapci dosť sympatickí a medzi nimi bol aj kocúr, ktorý sa zahľadel na Peggy, ktorá sa mu smiala ako sa patrí. Bolo asi 6 hodín, keď sme sa poberali domov.

Rozlúčili sme sa po kamarátsky a šli svojou cestou ku domovu brnkajúc na rozladenú gitaru. Po ceste sa Mike ponúkal, že bude Mery niesť chlebník, aby sa neunavila, že je to kus cesty. Mery mu ho vďačne dala a pevný Mike ho niesol. Onedlho nás odbehol a šiel s Tomom popredku. Mike ako ho tak niesol má vo zvyku ruky všelijako prehadzovať a ako si ruku dal na kapsu a čosi zacítil, hneď otvoril patku a hľa, čo nenašiel. Objavil aj s Tomom a dobrých 15 líp. Hneď sa dali s chuťou do fajčenia, no ale Mike hneď sňal chlebník a položil ho na zem, že mu je to ťažké niesť taký kus.

            

Kid a Mery šli za nimi asi 500 metrov. Za nimi zase šiel Tex i Peggy. Naraz Mery zbadala asi na päť metrov niečo tmavé a keď sme boli pri tom, Kid to zdvihne a hľa, tu je jej chlebník, ale i s prázdnym vačkom.

Hneď sme vedeli, že cigarety sú preč. Museli sme sa tomu i zasmiať, ako nás ten naničhodný Mike a Tom previedli. Za chvíľu nás dohonili Tex a Peggy. Tex sa pýtal, že prečo stojíme. Keď sme mu povedali, čo sa stalo, smiechu sa nezdržali s Pegginou. Kid ten sa smial celou cestou, až na jeho pozemku sa zastavil. Chytil ježa do ruky a povedal, že ho dá Mikeovi za krk, aby ho trocha popichal. Keď zistil, že jež má nablízku mladé, tak ho pustil na zem, aby im doniesol dačo starý otec. Cestou sme sa zastavili u Mikea, ale nebol doma. Išiel rovno do dediny aj s Tomom.

My štyria, Kid, Tex, Mery a Peggy, šli sme spolu do dediny, kde sme sa chvíľami obzerali, či niektorého nezbadáme, ale po tých nebolo ani stopy. Po ceste hore dedinou Kid brnkal na gitare a dosť obstojne spieval, pričom mu Tex kedy-tedy pomohol vytiahnuť nízky hlas. Pri kine sa s nami Tex rozlúčil a šiel sa vyspať.

Kid sa trocha vyššie rozlúčil s dievčatami a šiel tiež domov sa navečerať a šiel sa trocha prejsť a našťastie zbadal Mikea, ktorý chodil ešte po ulici s mandolínou na ramene a veselo si ťahal zo suchej lipky, ktorá mu ešte zostala. A tu Mike naraz si spomenul, že musí povedať Mery smutnú správu. Kid sa ho pýta, akú smutnú správu.

Že on to nemôže povedať mne a vykrúcal sa ako mohol, no ale Kid ho trocha štuchol medzi rebra a Mike vykoktal, že cigarety stratil niekde na ceste, že vraj utekal a tak akosi mu museli vypadnúť a cigánil ako len mohol. Napokon mu Kid povedal, že aby si to vybavil s Merinou.

Potom si vzal Mike blúzu a odovzdal mandolínu Vaovi. Zapálil si novu lipku, ponúkol aj nás a so smiechom kráčal domov.

Týmto by som končil svoje vyprávanie na dnešný deň.

heslo: HORÁM ZDAR

Dňa 18. apríla 1946, to jest vo štvrtok, sme zahájili u Kida v záhrade 4. schôdzu. Zúčastnili sa jej: Tex, Kid, Tom, Bob, Mike, Bery, Mery, Peggy, Joan. Jim nebol, ani Johny.

Na schôdzu prišiel aj starý zálesák Fox, ktorý bol niekedy dobrý Samotár, a preto sme sa uzhodli, že Foxa zoberieme na 3 týždne na skúšku. Keď sa bude riadne chovať, zoberieme ho do osady. Dúfajme, že sa to vyplní.

Ďalej Fox povedal, že sa bude venovať trampu a so všetkými kamarátsky zachádzať.

Na sobotu sme si povedali, že trhneme na náš flek „Sahara“. Zraz bude tentoraz u Starého admirála, kde sa chodievalo ešte za oných času. Po chvíli sme si spoločne zaspievali, požartovali a poberali sa domov. Len Fox sa ťahal niekde na horný koniec, kde má asi šťastie.

V sobotu dňa 20. apríla 1946 sme sa rozhodli, že pre chladné počasie nepôjdeme na tramp.

Na Veľkonočný pondelok sme sa šli prejsť do hôr, len Mike, Kid a Vao. Veselo sme sa smiali niečomu.

Samotárom „Zdar!“

Dňa 25. apríla 1946, to jest vo štvrtok, sme zahájili 5. schôdzu, na ktorej sa zúčastnili: Kid, Mike, Žolo, Tex, Mery a Joan. Bob, Jim, Johny, Peggy neboli na schôdzi. Zaviazaný Tom prišiel k posledku, keď sme sa chystali domov. Foxo ako sme si povedali, že je 3 týždne na skúšku, tiež neprišiel. Radšej šiel za jeho šťastím na studňu. Mike sa chystal celý týždeň, že každému povie svoje do oči, čistú pravdu, ale keď neboli mnohí na schôdzi, najmä Fox, tak si to nechal na sobotu, keď nebude mať robotu. Na sobotu sme sa uzniesli, že pôjdeme na „Saharu“, odkiaľ pôjdeme po obede do Pajštúna alebo niekde inde.

Zraz máme u Vodníka o 5. hodine

písal Kid

koniec VI. kapitoly

◄ V. kapitola – VII. kapitola ►

---

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?

ARCHÍV portálu račan.sk:

KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – skeny