OSADA SAMOTÁRU – VI. kapitola
Dňa 14. apríla 1946, to jest
v nedeľu, šli sme – ako sme sa uzniesli – na výlet do Záhoria, na ktorom
sa zúčastnili: Tex, Tom Kid, Mike, Mery, Peggy. Ešte šli s nami dve dievčatá,
ktoré sa veľmi múdrili. Najmä jedna si tak viedla, akoby nad ňou nebolo. Po
ceste sme žartovali, spievali a smiali sme sa nášmu malému Tomovi, ktorý s
obrovskou rýchlosťou spustil veľké balvany z mohutného vrchu. Mike, keď to
zbadal, i on išiel spúšťať dolu, ale už väčšie, ako sa na menšieho obra patrí.
Už sme boli blízo Pajštúna, keď sme si šli niečo zajesť na peknú lúčku, ktorá
bola nám pri ruke. Chvíľu sme sa bavili a šli ďalšou cestou, ktorá nás viedla
do malej dediny Pajštúna. Tam sme si šli smäd zahnať. Každý bol smädný, ako
keby jakživ nepil. Pri pivku sme si zahrali na mandolínach, robili sme dajaké
vtipy a smiechu bolo toľko, že sa mohol aj puknúť.
Tentoraz bolo veselšie ako inokedy, lebo sme mali so sebou vtipkárskeho
Toma, ktorý vždy vie niečo nového. Len na dievčatá má akýsi pech. Tex ten nebol
tentoraz nikde, len za stolom si veselo popíjal a smial sa, ako by mohol
niekoho nahnevať. Keď k tomu nedošlo, šiel si obzerať dievčatá, ktoré naňho
brali a on si z toho viedol.
Peggy tá mala lepšiu náladu ako minule. Mery tá sa len usmievala
ako dcéra farmára.
Mike ten spomínal, že načne svoj okuravý skrojok, ktorý keď
vytiahol, bol celý čierny ako uhol. Musel skoro polovicu zahodiť, neušlo sa
skoro ani jemu. Vao tentoraz nebol s nami, asi sa mu nechcelo. Za chvíľu
sme sa zoznámili s akousi osadou, kde boli chlapci dosť sympatickí a medzi nimi
bol aj kocúr, ktorý sa zahľadel na Peggy, ktorá sa mu smiala ako sa patrí. Bolo
asi 6 hodín, keď sme sa poberali domov.
Rozlúčili sme sa po kamarátsky a šli svojou cestou ku domovu
brnkajúc na rozladenú gitaru. Po ceste sa Mike ponúkal, že bude Mery niesť
chlebník, aby sa neunavila, že je to kus cesty. Mery mu ho vďačne dala a pevný
Mike ho niesol. Onedlho nás odbehol a šiel s Tomom popredku. Mike ako ho tak
niesol má vo zvyku ruky všelijako prehadzovať a ako si ruku dal na kapsu a čosi
zacítil, hneď otvoril patku a hľa, čo nenašiel. Objavil aj s Tomom a dobrých
15 líp. Hneď sa dali s chuťou do fajčenia, no ale Mike hneď sňal chlebník a
položil ho na zem, že mu je to ťažké niesť taký kus.
Kid a Mery šli za nimi asi 500 metrov. Za nimi zase šiel Tex i
Peggy. Naraz Mery zbadala asi na päť metrov niečo tmavé a keď sme boli pri tom,
Kid to zdvihne a hľa, tu je jej chlebník, ale i s prázdnym vačkom.
Hneď sme vedeli, že cigarety sú preč. Museli sme sa tomu i zasmiať,
ako nás ten naničhodný Mike a Tom previedli. Za chvíľu nás dohonili Tex a Peggy.
Tex sa pýtal, že prečo stojíme. Keď sme mu povedali, čo sa stalo, smiechu sa
nezdržali s Pegginou. Kid ten sa smial celou cestou, až na jeho pozemku sa
zastavil. Chytil ježa do ruky a povedal, že ho dá Mikeovi za krk, aby ho
trocha popichal. Keď zistil, že jež má nablízku mladé, tak ho pustil na zem,
aby im doniesol dačo starý otec. Cestou sme sa zastavili u Mikea, ale
nebol doma. Išiel rovno do dediny aj s Tomom.
My štyria, Kid, Tex, Mery
a Peggy, šli sme spolu do dediny, kde sme sa chvíľami obzerali, či niektorého
nezbadáme, ale po tých nebolo ani stopy. Po ceste hore dedinou Kid brnkal na gitare
a dosť obstojne spieval, pričom mu Tex kedy-tedy pomohol vytiahnuť nízky hlas. Pri
kine sa s nami Tex rozlúčil a šiel sa vyspať.
Kid sa trocha vyššie
rozlúčil s dievčatami a šiel tiež domov sa navečerať a šiel sa trocha prejsť a
našťastie zbadal Mikea, ktorý chodil ešte po ulici s mandolínou na ramene a
veselo si ťahal zo suchej lipky, ktorá mu ešte zostala. A tu Mike naraz si
spomenul, že musí povedať Mery smutnú správu. Kid sa ho pýta, akú smutnú správu.
Že on to nemôže povedať mne a vykrúcal sa ako mohol, no ale Kid ho
trocha štuchol medzi rebra a Mike vykoktal, že cigarety stratil niekde na ceste,
že vraj utekal a tak akosi mu museli vypadnúť a cigánil ako len mohol. Napokon
mu Kid povedal, že aby si to vybavil s Merinou.
Potom si vzal Mike blúzu a odovzdal mandolínu Vaovi. Zapálil si
novu lipku, ponúkol aj nás a so smiechom kráčal domov.
Týmto by som končil svoje vyprávanie na dnešný deň.
heslo: HORÁM
ZDAR
Dňa 18. apríla 1946, to jest
vo štvrtok, sme zahájili u Kida v záhrade 4. schôdzu. Zúčastnili sa jej: Tex,
Kid, Tom, Bob, Mike, Bery, Mery, Peggy, Joan. Jim nebol, ani Johny.
Na
schôdzu prišiel aj starý zálesák Fox, ktorý bol niekedy dobrý Samotár, a preto
sme sa uzhodli, že Foxa zoberieme na 3 týždne na skúšku. Keď sa bude riadne
chovať, zoberieme ho do osady. Dúfajme, že sa to vyplní.
Ďalej
Fox povedal, že sa bude venovať trampu a so všetkými kamarátsky zachádzať.
Na
sobotu sme si povedali, že trhneme na náš flek „Sahara“. Zraz bude tentoraz u Starého
admirála, kde sa chodievalo ešte za oných času. Po chvíli sme si spoločne
zaspievali, požartovali a poberali sa domov. Len Fox sa ťahal niekde na horný
koniec, kde má asi šťastie.
V
sobotu dňa 20. apríla 1946 sme sa rozhodli, že pre chladné počasie
nepôjdeme na tramp.
Na
Veľkonočný pondelok sme sa šli prejsť do hôr, len Mike, Kid a Vao. Veselo sme
sa smiali niečomu.
Samotárom „Zdar!“
Dňa 25. apríla 1946, to jest
vo štvrtok, sme zahájili 5. schôdzu, na ktorej sa zúčastnili: Kid, Mike, Žolo,
Tex, Mery a Joan. Bob, Jim, Johny, Peggy neboli na schôdzi. Zaviazaný Tom
prišiel k posledku, keď sme sa chystali domov. Foxo ako sme si povedali,
že je 3 týždne na skúšku, tiež neprišiel. Radšej šiel za jeho šťastím na
studňu. Mike sa chystal celý týždeň, že každému povie svoje do oči, čistú
pravdu, ale keď neboli mnohí na schôdzi, najmä Fox, tak si to nechal na sobotu,
keď nebude mať robotu. Na sobotu sme sa uzniesli, že pôjdeme na „Saharu“, odkiaľ
pôjdeme po obede do Pajštúna alebo niekde inde.
Zraz
máme u Vodníka o 5. hodine
písal Kid
SÚVISIACE ČLÁNKY:
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?
ARCHÍV portálu račan.sk:
0 komentárov:
Zverejnenie komentára